Japonsko III, rok 2015 - časť druhá

Japonsko III, rok 2015 - časť druhá
Vrátim sa ešte k výstave.

Zaujalo ma veľké množstvo tosai 10-25 cm, ktoré Japonskí návštevníci obdivovali rovnako ako veľké Jumbo koi. Zdalo sa mi, že mnoho z nich je možné aj po výstave zakúpiť, pretože o niektorých diskutoval chovateľ s návštevníkom. Japonských koi producentov som tam spoznal možno 15, Choguro a mladý Koda sa aj ochotne podebatovali. Najväčšiu pozornosť pútali na seba zástupcovia Dainichi a Sakai Fish Farm . Okolo obeda začali niektorí tie menej úspešné ryby pomaly premiestňovať do áut a aj pre mňa nastal čas odchodu. Od rána som sa totiž tešil na návštevu japonských okrasných záhrad s jazerami, tvarovanými stromami a všetkým čo k tomu patrí. Hoci som bol unavený z výstavy, mienil som ich vidieť koľko sa len dalo. Premiestňoval som sa vlakom, ktorý jazdí prevažne 5-15m nad zemou, čo je veľmi dômyselný, lacný a hlavne rýchly systém prepravy. Systém orientácie medzi viacerými prepravcami som napriek mojim obavám pochopil, dokázal som si aj samostatne kupovať lístky v automate. Kontrola pasažierov je velmi dômyselná, do stanice vás to pustí, ale ked chcete vyjsť von, musíte do turniketu vhodiť svoj lístok. Stroj vyhodnotí, či vám otvorí dvierka alebo začne vydávať prenikavý výstražný zvuk. V okamihu pri vás stojí zriadenec a kontroluje, prečo vám stroj lístok "nezožral", ale vypľul naspäť. Toto sa mi stalo iba raz, zrejme som sa odviezol iným prepravcom,ako som mal lístok. Zriadenec mal asi čosi súrne , tak som dvierka jednoducho prekročil a bolo po probléme. Všeobecne v Tokiu vedeli zamestnanci železnice čosi po anglicky, na rozdiel od Niigaty. Keď sme si išli kúpiť lístok na Shinkansen po týždni s naším sprievodcom, ten mal nasledovný komentár: Ak bude pri okienku mladý chlap, všetko bude O.K. Ak tam bude starý pán, máme vážny problém. Nakoniec tam bol „nový“ starý pán, ktorý to pochopil bez problémov...Aby som sa vrátil od prepravy k parkom, je úžasné jazdiť vlakom ponad mesto, pomedzi výškové budovy a odrazu sa na strane otvorí veľké jazero s tvarovanými stromami, pahorkami, mostíkmi, skalami...Práve prebiehali záhradnícke práce v parkoch, stromy sa strihali, prevažne na boroviciach, množstvo Prunusov už dokonca kvitlo. Zvlášť poobede sa začali hromadiť návštevníci, prevažne Japonci s foťáčikmi alebo veľkými puškami. Okrem množstva stromov som videl veľa vodných vtákov, korytnačiek a najmä divých kaprov Magoi, veľkých až 1 meter. Tie napriek nízkej teplote vody boli málo plaché a dožadovali sa potravy. Boli napriek veľkosti prevažne podvyživené s prepadnutým chrbtom, často s jazvami na hlave a chrbte.
Čo sa týka návštevníkov v parku, myslím že už vôbec neplatí tvrdenie o japonskej rezervovanosti a nedôvere voči cudzincom. V Koishikawa Korakuen Garden za mnou dokonca prišla žena s dvomi malými detmi a sama od seba sa ma začala pýtať odkiaľ som ,čo tu robím a podobne. Na všetko samozrejme reagovala prekvapene a všetko vysvetľovala deťom. Mňa prekvapili ich vedomosti ,väčšina Japoncov veľmi presne vedela kde sa Slovensko nachádza, tí starší okamžite prikývli „čeko“ a spomenuli meno najslávnejšej Češky v Japonsku Věry Čáslavskej...Ja som hneď spomenul tenistu Nishikoriho a hneď bolo o čom ďalej rozprávať. Ich obdiv k ľudom, ktorí niečo dokázali je obrovský a nemal som pocit, že by ich trápilo koľko Nishikori ročne zarobí a na čo peniaze minie...
Podvečer som sa stretol s dvomi krajanmi, ktorí boli v Japonsku už týždeň a nasledoval presun Shinkansenom do Niigaty, presnejšie Nagaoky. Max-Toki je dvojposchodový vlak na úrovni čo sa týka pohodlia,v rámci vlaku chodí slečna ponúkajúca niekoľko druhov nápojov a jedál. Na rozdiel od Tokia, kde už prakticky nebol sneh, smerom k horám to vyzeralo celkom inak. V Nagaoke husto snežilo a snehu bolo možno dvakrát viac ako vlani. Na stanici nás vyzdvihol sprievodca, odviezol do Ojyia city a ubytovali sme sa v tom istom hoteli ako vlani. Možno tretinu hostí spájala tá istá činnosť, nasledujúci den hľadať tie najlepšie koi za čo najlepšiu cenu. Z večere si pamätám len predjedlo, bolo to niečo štipľavé v hnedej omáčke, čo som hneď zjedol. Jednou z mála alergíí,ktoré mi otravujú život je alergia na krevety, ktoré som práve zjedol nevedomky. To som zistil po chvíli, keď ma začalo páliť hrdlo a stále horšie sa mi dýchalo. Z ďalšieho jedla som už veľa nemal a až do jednej v noci som mal vážne problémy sám zo sebou. Tým som si našťastie všetku smolu od takmer zmeškaného letu, angíny a alergie vyčerpal a všetko sa začalo obracať k lepšiemu.Zajtra sa totiž začína koi hunting!